Nový začiatok , alebo keď sa Slovák sťahuje do Venezuely

Autor: Rastislav Urban | 7.2.2014 o 21:49 | (upravené 3.4.2014 o 11:18) Karma článku: 10,20 | Prečítané:  989x

Je sedem hodín ráno a predo mnou je most ponad rieku Táchira. Jediná vec čo ma ešte oddeľuje od Venezuely. Pred dvoma hodinami som vypadol z asi štyridsať ročnej dodávky Toyota, ktorú nejakým zázrakom dokázali prerobiť na štrnásť miestny minibus v ktorej som celou cestou z Cucuty až na hranicu tŕpol kedy príde ten okamžik a ona sa rozpadne. Neprišiel a na moje prekvapenie aj napriek vŕzganiu, praskaniu kdesi v jej útrobách, ona spokojne odfrčala nazad do Cucuty, hneď ako naložila asi dvadsať ľudí.

 

Mám za sebou dve hodiny čakania na Kolumbijských colníkov aby mi opečiatkovali pas. Koho by napadlo,  že hraničný prechod má otváracie hodiny ako nejaký obchod? Nakoniec prišli a tak hurá do Venezuely.

Peši prechádzam cez most, ktorý ako inak, má meno Simon Bolívar, tlačiac vedľa seba moju batožinu ďakujúc v duchu mojej prezieravosti za kúpu veľkého plastového kufru na masívnych kolieskach, ktorý zvláda odviesť aj ďalšiu nadrozmernú cestovnú tašku.  Nie som sám, most je celkom frekventovaný a po chodníku si do Venezuely vykračuje slušný zástup ľudí.

320x_fronterea_16042010.jpg Cucuta.jpg

Okolo s obrovským hukotom a trúbením snáď  lodnou sirénou  prehučí starý americký autobus Mack a z dverí na mňa huláka vysmiaty sprievodca. Je to ten istý čo ma v Cucute na autobuske presviedčal, že najlepšie bude, keď pôjdem s nimi, že ma vysadia až vo Venezuele. Radšej som to však odmietol, potrebujem opečiatkovať výstup a vstup do pasu. Vtedy som ešte netušil, že to ide aj omnoho jednoduchšie. Len mu odmávnem a spokojne kráčam ďalej po moste, ktorý končí vjazdom na Venezuelskú colnicu.

 

sa.jpg

Pozerám pritom dole na rieku, kde sa cez ňu asi sto metrov po prúde od mostu   brodí  zástup ľudí oboma smermi. Z jednej strany s plastovými bandaskami, z druhej strany s veľkými balíkmi zabalenými v igelite všetko pekne naložené na vlastných chrbtoch. Tí s bandaskami sú pašeráci benzínu, to je miestny veľký kšeft z ktorého žije veľa rodín v Cucute. Čo pašujú tí druhý, netuším.

pasovanie.jpeg pimpina1.jpg pimpina2.jpg

Konečne  colnica. Nie je tu nič, len normálna dvoj prúdovka so zastrešeným  ostrovčekom uprostred, kde stojí jeden unudený colník so šidlom v ruke. Vedľa cesty prízemná budova s  miniatúrnym okienkom v stene. Samozrejme zatvoreným. Tipujem, že to asi bude colná správa, že tam treba dať pas, lenže nie je komu, tak len tak stojím, poťahujúc z cigarety pozorujem colníka, ktorý bez nejakého záujmu sem tam zastaví nejaké auto, sem tam nejakú motorku. Nedá mi to, pýtam sa ho kde by mi dali do pasu vstup do krajiny. Pozrie na hodinky a oznamuje, že musím  počkať. Otvárajú  o deviatej. Paráda!  Krútiac hlavou sa vraciam  čakať k okienku.

DSCF1298.JPG front013.jpg

Neprešlo ani desať minút a prikvitol colník pýtajúc sa či nemám cigaretu. Ponúknem ho a v zapätí začína  hodina otázok a odpovedí. Nie je to žiadny výsluch, len normálna zvedavosť a tak diskutujeme odkiaľ som, kam idem, čo tam, či tam mám rodinu, či nejakých známych a podobne hlúposti. Keď sa dozvedá,  že som zo Slovenska, usmievajúc kýva hlavou „si, si checoslovaquia" hovorí ako keby mu tam pobehovali Slováci každý deň. Nemôžem si pomôcť, ale zas ma niekto  prekvapuje. Po tom čo ma v Španielsku každý automaticky priraďoval  k Slovinsku spôsobom.. „Slovensko, Slovensko... jasné to je tam čo ste mali tak dlho vojnu", v Latinskej Amerike na moje počudovanie  každý vedel umiestniť Slovensko na mapu na prvý šup. Teda aspoň v Kolumbii a ako pozerám tak asi to platí aj pre Venezuelu. Ani som si nevšimol ako prebehla tá hodina a pol rozprávaním sa s colníkom o ktorom som vedel už aj koľko má detí a pomaly aj s kým podvádza svoju manželku, keď  konečne zarachotilo okienko a môžem si dať potvrdiť vstup do krajiny. Mimochodom, s tým colníkom sa v budúcnosti ešte niekoľko krát stretnem za zaujímavých okolností. Vypisujem prihlasovaciu kartičku, beriem si pas a bez toho aby si ma niekto všímal vstupujem na územie Venezuely. Hneď za hraničným prechodom je malá obec San Antonio del Táchira ktorou mi treba celou prejsť až na opačný koniec na autobusovú stanicu. Mám za sebou už dobrú polovicu cesty keď si uvedomím, že som ta nechal tú prihlasovaciu kartičku, ktorú mi bude treba zasa pri výstupe z krajiny, tak neostáva nič iné, len sa otočiť nazad a pekne sa tam po ňu vrátiť.

Preberám kartu a vraciam sa nazad do obce, keď sa zrazu rozleteli bočné dvere a nejaký mladý colník čo nemal viac ako dvadsať rokov na mňa kýva aby som šiel k nemu. Pýta sa ma kam idem, kontroluje pas a vraví, že mám isť s ním do kancelárie aj s batožinou. Nastáva nová procedúra otázok a odpovedi, tentoraz však v inom tóne ako tá predošlá a je mi jasné, že budem musieť vybaľovať kufre, rozmýšľajúc ako to zasa všetko zbalím. Na porazenie! Ešte mi to len preletelo hlavou, keď počujem ako mi vraví, že mám otvoriť kufor. Na potvoru sa zasekol jeden zo zámkov a situácia vyzerá dosť komicky. Po chvíli sa mi ho konečne podarí otvoriť a mladík začne postupne vybaľovať veci jednu po druhej. Podobný osud neminie ani ostatné tašky. Keď v jednej nájde notebook, chce aby som mu ho zapol. Ok, žiadny problém, spokojný hľadá ďalej a nájde môj fotoaparát. Tiež chce aby som ho zapol. Zapínam a ukazujem, že funguje,  no chce aby som mu ho podal. Prekvapený sa pýtam. Načo? Vysvetľuje mi, že musí skontrolovať čo tam mám nafotené a keď som zvedavý z akého dôvodu, tak dostávam odpoveď ktorá ma uzemnila. Doslova mi spadla sánka „Čo ak ste špión a máte tam nafotene  dôležité objekty?" Snažím sa  vysvetliť, že je to predsa nezmysel, pretože vstupujem do krajiny a nie naopak, čiže ak by som aj bol špión, čo mimochodom určíte nie som, tak môžem niesť nafotené nanajvýš len dôležité objekty z Kolumbie, čo ale jeho nemá prečo znepokojovať a už vôbec nie zaujímať, no márne. Trvá na svojom. Dôvoď prečo sa mi vôbec nepáči táto myšlienka je prozaický. V Medellíne som nechal moju polovičku a vo fotoaparáte si veziem hromadu jej fotiek. Hromadu jej erotických fotiek, ktoré sme urobili asi dva dni pred mojim odchodom v slabej chvíľke spoločného blbnutia. Že ja somár som z neho nevybral pamäťovú kartu, pomyslím si a odovzdávam  fotoaparát, mysliac si niečo v zmysle. Ok tak sa pokochaj, mládenec, také každý deň neuvidíš. Chudák sa až spotil a takmer koktajúc sa ma pýta kto je na fotkách. Vyzerá byt úplne zaskočený keď mu odpovedám, že moja manželka. Medellín je preslávený krásnymi ženami. Čo ja narobím, zbláznim sa keď je pekná? Mladého colníka to očividne tak vyviedlo z miery, že prestal javiť záujem aj o prehliadku  zvyšku kufrov čím sa dobrovoľne vzdáva možného úplatku v ktorý dúfal a vraví aby som šiel. Vedieť to dopredu tak mu ten foťák strčím do ruky ako prvý.

Po tomto špiónskom zážitku prechádzam  San Antoniom, ktoré vyzerá byť ako mŕtve. Žiadny pohyb, všade ticho, nikto nikde. Absolútny kľud a pohoda. Aký to kontrast s frenetickým hukotom života v Cucute, kde všetko niekam uteká, za neskutočného rachotu a hluku miešajúc všetky zvuky motorov, klaksónov, výkrikov predavačov a hlasno pustenej hudby z každej strany do neidentifikovateľnej zmesky rámusu bombardujúc uši až sa ježia chlpy na zátylku. Pokoj na tejto strane hranice ma až uspávajúci účinok, ktorý ešte prehĺbi úplne pustá a prázdna autobusová stanica , ktorá sa vola ako inak, Simon Bolívar.

bus-st.JPG

Od nejakého zamestnanca vyvaleného na lavičke  pod palmou, ktorý by viac pasoval do role bachára vo väzení s najvyšším stupňom ochrany sa dozvedám, že autobus do Caracasu odchádza večer o šiestej, že treba čakať.  Ešte mi oznámil, že v meste si môžem zobrať taxi do najbližšieho mesta čo je asi 60 km, ale že tam ma zoberie zas  len ten istý autobus. Priznávam, nesmierne ma potešil. Zasa čakať. Po šestnástich hodinách strávených v autobuse z Medellínu do Cucuty, z ktorých bolo nakoniec dvadsať, k tomu v nesmierne nepohodlnom, poskakujúcom autobuse v ktorom som si nemal kam dať nohy, celej noci čakania v Cucute, dvoch hodinách na jednej strane a takmer ďalším dvom hodinách na druhej strane hranice ma predstava na ďalšie čakanie privádza pomaly do zúfalstva. A to som ešte len na pol ceste. Čaká ma ďalších jedenásť hodín v autobuse. Teda ak to nebude nakoniec viac.

bus-co.JPG Motor-co.JPG

Začínam cítiť poriadnu únavu, čomu ešte napomáha stupňujúce  teplo vonku. Chcelo by to sprchu ako soľ. Ako vravím. Na porazenie! Vrátil som sa do stanice a po niekoľkom prejdení krížom krážom našiel aj  spoločnosť ktorá robí spoj do Caracasu. Prekvapenie. Mali otvorené a celkom sympatická señorita mi predala lístok. Uvedomil som si, že na celej tej ceste je zo všetkého najotravnejšie, stále  vláčiť svoje kufre  so sebou, lebo ich nie je kam odložiť. S nádejou v hlase sa obraciam na señoritu s otázkou, či by nebola tak milá a nevedela  mi s tým  pomôcť na čo pohotovo odpovedá bez zaváhania, že si veci môžem nechať v kancelárii a pred odjazdom vyzdvihnúť a to úplne okúzľujúcim spôsobom, keď to nezabudne ukončiť  frázou „mi amor" Na toto sa naozaj ľahko zvyká, keď prakticky takmer všade nežnejšie pohlavie  človeka oslovuje sladkým hlasom miláčik, láska, zlatíčko a podobne, najmä ak ta dotyčná ešte aj vyzerá k svetu.

Povďačný som tie moje kufriská napratal do kancelárie a s pocitom slobody vyrážam naspäť do mestečka poobzerať sa po niečom pod zub čím by bolo možné zaplniť žalúdok a opláchnuť ústa začínajúce sa podobať na púšť. Po ceste v prvom obchodíku kupujem džús Los Andes, ktorý je fantastický čistý ovocný extrakt vychladený takmer na teplotu zamrznutia. Teplo začína byt neznesiteľné, ale oblial ma studený pot a takmer mi vybehli oči z jamôk, keď si za ten džús vypýtali štyri tisíc bolívarov. Našťastie sa jednalo o nedorozumenie a džús stál len štyri bolívare. Venezuelčania sú tak dopletený tisícovými ciframi v susednej Kolumbii a zároveň, čerstvo prebehnutou reformou peňazí vo Venezuele (škrtli sa tri nuly), že stále vyjadrujú hodnotu peňazí  v tisícoch. Samozrejme im to ani nepríde, a cudzincovi to môže spôsobiť infarkt. Problém je v tom, že časť ľudí používa už novú hodnotu a časť ešte starú, tak jeden nikdy nevie koľko vlastne majú na mysli. Trochu odbočím a opíšem ako to prebieha príhodou ktorá sa stala až omnoho neskôr, keď sa moja manželka presťahovala z mnou a vysvetľoval  som dcére matematiku. Keďže ma nič iné nenapadlo zobral som dve päťdesiat centové mince a jedno bolívarovu mincu. Na otázku koľko bolívarov mám ak spojím dve päťdesiat centové mince mi dcéra s bohorovskou istotou odpovedala. Predsa tisíc a ukázala na jeden bolívar.

Čas sa vlečie neskutočne slimačím tempom. Obkrúžil som celé mestečko niekoľko krát ako sputnik a stále  treba čakať. Žijem v španielsky hovoriacich krajinách už nejakú dobu, ale na toto plynutie času a nenáhlenie si stále nemôžem zvyknúť. Počítať s tým, že sa s niekým dohodnem na tretiu, prísť dve  - tri hodiny neskôr, pritom stále  zavčasu a čakať, to dá zabrať. Nie inak to bolo aj s autobusom ktorý mal odchod o šiestej večer a bolo deväť keď sme sa konečne aj pohli. Vďačíme tomu najmä nakladaniu nekonečného počtu balíkov zabalených v igelite. Sú to presne tie isté, čo som videl z mostu pri prechode hraníc ako ich pašujú na chrbtoch cez rieku Táchira. Netrápi ma to. Autobus je luxusný, dvoj poschodový s obrovskými postelo- kreslami, mohutne čalúnenými, ktoré okamžite sklápam do horizontálnej polohy a čakám na odchod v polo driemotách. Hojdavý pohyb autobusu na vzduchovom pružení a nejaký film na obrazovke ma uspáva prakticky okamžite po odchode.

Los-llanos-b.jpg

los-llanos-1.jpg los-llanos-a-1.jpg

Prebúdzam sa až keď ma niekto myká za plece. Otvorím oči a stoji pri mne vojak pýtajúc moje doklady. Neprešli sme ani štyridsať kilometrov a zastavila nás pohraničná kontrola. Kým mi kontroluje pas, pozerám z okna a vidím ako vykladajú všetky tie balíky, čo tak dlho pred chvíľou nakladali. Nádhera, pomyslím si, vidiac zas dve hodiny nakladania. Nastáva nejaký rozruch. Hľadá sa majiteľ tých balíkov, ale nik sa nehlasí. Myslím na to, že už len to mi chýba aby tam boli drogy a nepohneme sa odtiaľto ani zajtra, keď počujem ako niekto kričí do autobusu, že buď sa prihlási majiteľ, alebo sa tie balíky zabavujú, na čo sa z poza mňa zodvihla nejaká žienka, že sú jej. Kázali jej niektoré z nich otvoriť. Boli tam rifle. Vyvolalo to vo mne spomienku ako som v Medellíne, prešiel pár krajčírskych dielní, v štvrti módy, kde vám ušijú čokoľvek od obyčajného trička, až po Versace, alebo Chanel v akomkoľvek množstve na nerozoznanie od originálu. Tá štvrť je veľká snáď ako polovica Petržalky a tvorí ju jeden obchod s oblečením vedľa druhého. Na ulici stoja, alebo skôr pobehujú pokrikujúc nadháňači, s vizitkami a katalógmi pod pazuchou a ťahajú vás do toho ich obchodu. Prebehnú aj z druhej strany cesty, alebo obkľúčia  piati naraz, každý vychvaľujúc to svoje s tým, že oni určite majú to čo hľadáte. To pravé, orechové.

Najlepšia show začína ak sa necháte zlanáriť, a to sa necháte, nápor je veľký. Zavedú vás na druhé poschodie nad obchod, posadia k barovému pultu, ponúknu drink, Následne predložia tovar podľa priania. Haldy oblečenia, nekonečné haldy. Ak nejakou nešťastnou náhodou vidia, že si čo i len o sekundu dlhšie prezeráte nejaké kúsky, okamžite s nimi zmiznú. Za okamžik z poza závesu vybehnú pekné señoritas s tými vecami na sebe a robia prehliadku. Je absolútne jedno či sa jedná o nohavice, sveter, tričko alebo tanga z dvoch šnúrok. Ak si myslite, že  odmietnutím ste vyhrali a je koniec, tak chyba lávky. Marketingové ťahy majú prepracované lepšie ako útok na Stalingrad a na barovom pulte sa objavia haldy katalógov. Myšlienka je nasledovná. Nevybrali ste si z tej hromady vecí čo majú ušité? Nevadí, ušijeme aj nemožné podľa katalógu, alebo akéhokoľvek obrázku, dovezieme k vám domov zadarmo .Zvládli ste to a úspešne všetko odmietli? Mám dobrú a zlu správu. Za nápoje platiť nemusíte, sú na účet podniku, aj vás vyprevadia až dolu na ulicu. To bola ta dobra správa. No a tam začína peklo nanovo, pred vami je tisíc ďalších obchodov rovnakého typu a už bežia nadháňači mávajúc a kričiac z diaľky. To je ta zla správa. Dostať so odtiaľ bez vyprázdnenia peňaženky je naozaj veľké umenie.

Vráťme sa však do autobusu. Keďže rifle v balíkoch sú pašované, logicky na ne neexistuje žiadny legálny doklad, čo však bez najmenšieho problému vyriešilo všimné do rúk „spravodlivosti". Príde mi úsmevný nápis na služobných autách pohraničníkov hrdo hlásiac: „cero contrabando"(nulová tolerancia s pašovaním) Balíky bleskovo naložené nazad v autobuse a mohli sme nerušene pokračovať. Upadám znovu do spánku z ktorého ma prebúdza neskutočná zima. V autobuse je maximálne 15 stupňov, klimatizácia beží na plne obrátky. Mám pocit, že sa mi na nose robia cencúle. Pozerám po autobuse, všetci majú vankúše a paplóny, jediný blázon v tričku a kraťasoch trasúci sa zimou klepotajúc zubami v tropickej krajine som tam ja. To si snáď musia robiť srandu. Využívam každú zastávku autobusu na vybehnutie von vyhriať sa. Dozvedám sa, že je to úplne bežné a neskoršie zážitky to len a len potvrdzujú. Všetky diaľkové linky vo Venezuele z mne neznámych príčin, premávajú s klimatizáciou pustenou na maxime a treba si do nich brať minimálne deku a teplé oblečenie. Inak je zima neznesiteľná. Neexistuje aby  posádka znížila jej výkon. Keď som ich o to požiadal, len mi odvrkli. Nedá sa, ovládanie je pokazené. Nakoniec mi niekto požičia deku. Venezuelčania sú veľmi priateľský národ a radi pomáhajú ak je treba. Je mi to však platné ako mŕtvemu zimník. V momente keď pomaly zaspávam, zastavujeme na ďalšom kontrolnom bode. Celkovo ich je po ceste päť. Situácia s kontrolou dokladov  a balíkmi sa opakuje na každom jednom, vrátane všimného pre ruku zákona, len tá má zakaždým inú uniformu.

Sledovať krajinu sa nedá, pretože je noc, aj keď spoj prechádza zaujímavými časťami Venezuely ako je Sabana Grande, Barinas a podobne. Neostáva nič iné ako pokúšať sa zaspať, medzi jednotlivými kontrolami, čo sa ale vzápätí ukazuje ako nemožné. Zastavujeme v motoreste na občerstvenie. Ako dobre, aj som už vyhladol, poďme teda jesť. Miestne motoresty tvoria stavby tvorene zo strechy s jednou zadnou stenou kde je výdajný pult. Ostatné strany, steny nemajú, iba v rohu je niečo ako menšia miestnosť, reštaurácia na teplé jedlá. Vyznačujú sa ešte jednou špecialitou. Sú obľahnuté kvantom túlavých psov, ktoré sa voľne prechádzajú aj po prevádzke.  Cez celý motorest sa tiahne presklený pult plný rôzneho jedla, bagety, sendviče, arepy (niečo na spôsob hamburgera z kukuričnej múky) a podobných pochutín. Zastavil som pred haldou šunkových sendvičov so zámerom dva si kúpiť. Rozmyslel som si to v  momente keď predavač zobral prvý sendvič a vybehla z pod neho dvoj centimetrová cucaracha (šváb). V poriadku, v poriadku, bude stačiť aj jogurt s musli vo vrchnáku, netreba sa na noc prežierať. Pri druhej zastávke už radšej ani nevychádzam, kto vie čo by na mňa vybehlo spod sendviča tu.

maitana.jpg

RESTAURANT-LOS-PINOS-019.JPG RESTAURANT-LOS-PINOS-033.JPG

O piatej ráno sme mali byť v Caracase. Je dávno šesť preč a Caracas v nedohľadne. Nič sa nedeje chce to len kľud a rozvahu. Ako vravia miestny „tranquilo, no pasa nada" (pokoj, nejde o nič). Dorazili sme niečo po jedenástej doobeda. Vystupujem z autobusu utrmácaný, nevyspatý a uzimený po viac ako štyroch dňoch cestovania, konečne v Caracase, v  mojom novom bydlisku, s dvoma kuframi a jednou taškou v rukách. Ak by si niekto myslel, že týmto to  končí, bol by na omyle. Tu to práve všetko ešte len  začína.

Ale o tom možno niekedy na budúce

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

DOMOV

Uhrík z ĽSNS mieri na nitrianskeho župana, extrémisti môžu uspieť

Ak prejdú jednokolové voľby, šance stúpnu.

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Radikáli nemajú veľkú šancu ubrániť sa.


Už ste čítali?